História

Sliače, ako jedno z najstarších sídlisk Liptova, majú svoje preddejinné a dejinné obdobie. Obe možno poznať i otvoriť z predmetných prameňov. Prvé, preddejinné, výlučne z nepísaných, vecných poznatkov, druhé, dejinné, z nepísaných aj písaných. Tak vecné, ako aj písomné pamiatky sú v prípade Sliačov bohaté, hoci nie celkom súvislé a ani pre všetky obdobia rovnaké. Pre isté obdobia ich je viac, pre iné menej. Tam, kde chýbajú, dajú sa doplniť jednoducho z podobnosti s okolitými sídliskami, neskôr osadami a pod.
Sliače vždy patrili k vyššiemu celku. Preto aj pri skúmaní ich minulosti treba mať na pamäti ich začlenenosť a ich minulosť vidieť práve v týchto súvislostiach.

I. PREDDEJINNÉ A VČASNODEJINNÉ OBDOBIE SLIAČOV

1. Staršia doba kamenná (PALEOLIT) do roku 5000 pr. n. l.

V Liptove a zvlášť na jeho hraniciach s Oravou sa vyskytujú nálezy zvyškov kostier mamutov a nosorožcov. V Sliačoch v máji 1958 náhodne objavili čeľusť pravekého nosorožca (Rhinoceros antiquitatis hirsutus). Najstarší človek žil súčasne najprv s hrochom (hippopotame), potom s mamutom a nosorožcom.
Samotný nález kostí uvedených zvierat bez súčasného nálezu nástrojov nie je ešte dôkazom výskytu najstaršieho človeka. Výskyt tzv. pračloveka v staršej dobe kamennej v kotline Liptova je veľmi sporný. V Sliačoch sa doteraz nekonal podrobný súvislý a odborný archeologický výskum. Skálie nad Vyšným Sliačom, toto výdatné nálezisko vzácneho archeologického materiálu, je dnes už podstatne zmenené. Miestni obyvatelia pri stavbách využili už takmer celkom jeho kameň nielen na povrchu, ale i v hĺbke, pričom porušili celé okolie. Zo samotného nálezu skamenelých kostí pravekého nosorožca by bolo iste nesprávne usudzovať priamo na výskyt najstaršieho človeka vo Vyšnom Sliači. Možnosť jeho existencie na tomto mieste zvyšuje okolnosť, že na tom istom nálezisku sa našli kamenné nástroje (správa Lipt. múzea 1936 str. 6 ... nehladené kamenné dláto, úlomok dláta, neúplné nehladené kamenné dláto, ostrie). Za strednej doby kamennej (mezolitu) niet na Slovensku pamiatok. Zdá sa, že od konca diluviálnej doby až do mladšej doby kamennej nebolo obývané.

2. Mladšia doba kamenná (NEOLIT), 5000 - 3000 pr. n. l.

Neolitický ľud zakladal už stále osady, choval dobytok, poznal jednoduché pôdohospodárstvo. V mladšej dobe kamennej si ľudské rody zaiste našli cestu do Liptova a aj do Sliačov. Existuje o tom dostatočne presvedčivý materiál.

• 1928 - nájdený úlomok kamennej sekery s dierou na porisko
• 1936 - nájdená vrchná časť hladeného kamenného čakana s vŕtanou dierou

Ľud s kanelovanou keramikou (1900 - 1600 pr. n. l.) mal svoje sídliská veľmi často na návršiach (výšinné sídlisko na travertínovom vŕšku nad Bešeňovou), ba aj na vrchoch hlboko zbrázdených roklinami (napr. Vyšný Sliač). Rád vyhľadával miesta, kde vyvierali teplé minerálne a liečivé pramene, ktorých účinky boli nepochybne známe už aj praobyvateľom. Z tohoto obdobia je v Liptove najzaujímavejšia bešeňovská keramika. Rody okrem Bešeňovej v oblasti travertínových skál a prameňov Teplica - Čertovica vo Vyšnom Sliači sídlili aj v Lúčkach, v Prosieku, v Podturni a v Demänovejkanelovanej (žliabkovej) keramiky .

3. Doba bronzová, 2000 pr. n. l.

Vlastná doba bronzová, ktorej počiatky sa datujú približne do roku 1800 pr. n. l., sa delí na tri vývojové stupne: 

• staršiu 1800 - 1500 pr. n. l.
• strednú 1500 - 1200 pr. n. l.
• mladšiu 800 - 200 pr. n. l.

V staršej dobe bronzovej bola výroba bronzových predmetov na Slovensku síce ešte nepatrná, ale po druhej a zvlášť tretej doby bronzovej začala prekvitať. Obzvlášť na počiatku doby halštatskej dosiahli vysokú úroveň. Vtedy Slovensko svojou bronzovou výrobou predstihlo okolité susedné kraje.
V eneditickej dobe (2000 - 1700 pr. n. l.) už aj do Liptova prenikla znalosť medi. Dokumentujú to nálezy v Bešeňovej: krásny medený sekeromlat, medená sekerka a predovšetkým kadlub (forma) na odlievanie sekier.
V mladšej dobe bronzovej a hlavne v staršej dobe železnej mal Liptov výhodnú pozíciu. Viedli tadiaľ významné spojovacie trate z Podunajska cez Karpaty a najmä z Potisia cez Spiš do Povislia a Poodria. Svojim pokladom krásne vyhotovených bronzových mečov sa aj Sliače zaraďujú k tejto starej spojovacej trati. Robotníci pracujúci v kameňolome túfovitého travertínu v Skálí 30. apríla 1928 vykopali spráchnivené kosti a niekoľko kovových predmetov v predhistorickom hrobe, prikrytom dvoma ploskými kameňmi a obsahujúcom bronzový poklad z mladšej doby bronzovej. Poklad šiestich mečov predstavuje reprezentačné produkty umeleckej remeselnej výroby tej doby. Štyri z mečov sú liptovského typu, dva sú z neplnou (jazykovitou) rukoväťou, čo je na Slovensku zriedkavosťou.
Zdá sa, že koncom doby bronzovej, keď sa Liptov stáva hustejšie osídleným, mení sa aj podoba jeho osídlenia. Obyvateľstvo zostupuje z vyšších do nižších polôh. Tento presun nastal aj v Sliačoch. Ťažisko jeho osídlenia prestáva byť v priestore terajšieho Vyšného Sliača, a prechádza do oblasti Nižného Sliača.

4. Ľud lužických popolnicových polí

V mladšej dobe kamennej prúdili aj do Liptova nové vlny obyvateľstva zo severu Poľska, hlavne zo Sliezska, ale aj z Moravy. Lužický ľud sa venoval chovu dobytka a poľnohospodárstvu. Svojich mŕtvych tento ľud pálil aj s ozdobnými predmetmi, popol schraňoval do popolníc a tie skladal na rozsiahlych pohrebiskách, často s hromadnými mohylami. Rozkvet tejto kultúry v Liptove nastal však najmä až v mladšej dobe halštatskej (po roku 700).
Liptov bol v tej dobe dôležitý. Križovali ho obchodné cesty z Poľska a Sliezska dolu na juh do poddunajska a potisia a opačne. V tejto prvej rušnej železnej dobe je budovanie obranných výšinných a iných opevnených hradísk aj v liptovskej oblasti prejavom nepokoja, posunu príbuzných i cudzích rodov a kmeňov, a najmä prepadov a nájazdov.
O existencii hradiska v Nižnom Sliači svedčí kanonická vizitácia sliačanskej fary, prevedená spišským biskupom Jánom Révayom v roku 1795 a kanonická vizitácia Jozefa Bélika z roku 1825. Medzi vymenovanými pozemkami patriacich ku kostolu sa spomína "Hradok". Tieto zachované chotárne názvy svedčia jednak o tom, že aj priestor Sliačov určite zapadal do obranného systému lužického ľudu.
Možno konštatovať, že Sliače, aj keď azda vo veľmi nepatrnej miere, zachovali pôvodný substrát z doby bronzovej, ktorý sa v nových hospodárskych a spoločenských pomeroch zlúčil s prílevom prišlého obyvateľstva a ako ústrojná časť sa zapojil do tvoriaceho sa spoločenského celku ľudu lužických popolnicových polí v Liptove.
Sliače, hoci prastaré a súvisle obývané sídlisko, predsa nemali takú uzlovú polohu, pre ktorú by mohli mať predpoklady na dôležitejšie postavenie a dôležitejšiu úlohu v budúcom vývine, ako napr. Svätá Mara a Martinček. Jednoducho v dejinných zmenách dlho len pretrvávali a až neskôr, pre nové závažné okolnosti, získali v Liptove i na Slovensku dôležitejší zástoj a činnú dejinnú úlohu.

5. Obdobie púchovskej kultúry

Až v 1. storočí pr.n.l. nastalo v našej oblasti zvýšené zbližovanie sa Keltov s ľudom popolnicových polí. V dobe postupného zániku keltskej moci a jej výmeny nadvládou Kvádov, hmotnú kultúru popolnicových polí v našom priestore zasahuje intenzívny vplyv vyspelej keltskej kultúry, jej neskorého obdobia, v českých krajinách zvaného stradonicke.
Zásahom prenikavého vplyvu keltskej kultúry na severnom Slovensku nastalo obdobie nového kultúrneho rozkvetu, ktorý je výrazom prehodnotenia doterajšej vzdelanosti domáceho ľudu, ešte vždy halštatského rázu. Tak vznikla už nová, zmiešaná kultúra(púchovská).
Liptov je podľa Budinského - Kličku klasickou oblasťou púchovskej kultúry. Aj Sliače patrili do nej. V súčasnosti to dokazujú púchovské črepy, nájdené v Sliačoch, bez bližšieho udania náleziska, ale podľa všetkého z Nižného - uložené v Liptovskom múzeu v Ružomberku.
Púchovská kultúra nezanikla ani za markomanských vojen koncom druhého storočia, keď rímske légie Marka Aurélia bojovali proti Kvádom na južnom Slovensku, v Pohroní a pod Trenčínom. V 4. storočí n.l. dostáva osobitnejší ráz, pravdepodobne pod vplyvom dáckeho východu.
V našej horskej oblasti žil púchovský ľud v ťažkých životných podmienkach, sťažovaných ustavičným nepokojom. Preto okrem starých hradísk s halštatskou kultúrou, ktoré púchovský ľud zväčša i sám používal, je jeho územie pokryté početnými novými hradiskami.
Boli to neopevnené a vyvýšené sídliská a mali menšie rozmery ako halštatské. Charakterizujú ich niekde vidlicovité - podkovovité tvary, ktoré obopínajú temená vŕškov z prístupných strán. Tohoto typu je napr. Havránok medzi Liptovskou Marou a Vlaškami, východné hradisko Mních IV (na Lipej).
Púchovský ľud, priamy dedič lužického ľudu popolnicových polí, žil podobne osadeným životom roľníkov. Strašné zničenie časti premoženého ľudu z oblasti Mnícha, ktorého stopy (polámané a poštiepané kosti 48 jednotlivcov) zachovala Liskovská jaskyňa, a ktoré sa zaraďuje do 4. stor. n. l., bolo hroznou, ale iba prechodnou udalosťou v živote liptovského púchovského ľudu.
Život tu prúdil dlhý čas až do samého konca pobytu púchovského ľudu u nás. Púchovský ľud na Slovensku neostal. Dal sa strhnúť sťahovaním národov a niekedy začiatkom 5. stor. n. l. odišiel s germánskymi kmeňmi do bohatých teplých provincií zanikajúcej Západorímskej ríše. Hornatá oblasť severného Slovenska bola až neskôr hustejšie osadená skutočnými historickými Slovanmi.

II. SLOVANSKÉ OSÍDLENIE LIPTOVA A SLIAČOV

Výsledky archeologických nálezov a štúdií ukázali, že príchod západných Slovanov na južnú Moravu treba zaradiť aspoň do piateho storočia, ak nie do štvrtého. Na južnom Slovensku sa západní Slovania objavujú už v piatom storočí.
Novšie, všeobecne prijaté a dostatočne overené závery o osídľovaní krajov pripúšťajú, ba až vyžadujú predpoklad súvislosti jednotlivých, po sebe nasledujúcich osídleniach. Liptovská kotlina už od kamennej doby vykazuje veľa dokladov na svoj nepretržitý sídliskový ráz.
Odkrytie stredohradoštného sídliska v Liptovskom Michale, ďalej radového pohrebiska v Liptovskom Mikuláši prinieslo už prvý pozitívny dôkaz o tom, že aj slovanské osídlenie Liptova sa začalo prinajmenšom už vo veľkomoravskom období. Ak sa aj dokáže staršie slovanské osídlenie Liptova, v každom prípade poloha Liptova bola v sústave slovanského osídlenia Slovenska dlhý čas okrajovou. Medzi iným táto okrajovosť spôsobila, že sa týchto krajov nedotkli ani Húni ani Avari.
V prvej tretine 9. storočia, možno aj skôr, na Veľkej Morave vývoj dospieval k postupnému zjednocovaniu, vznikla nová "ríša". Ale aj tak neprevyšovala veľkosť Intenzita kultúrneho a technického pokroku vo Veľkomoravskej ríši slabla úmerne so vdialenosťou periférií. Okrajová hraničná poloha Liptova spôsobovala, že zotrvával pri zastaralejších formách žiarového a kopaničiarskeho hospodárskeho života.
Koncom 10. storočia česká moc stráca i Moravu, ktorú do tej doby asi jedine stihla okupovať aj fakticky, a s ňou aj tento ideálny prístupový priestor českej moci na Slovensko, v prospech poľského štátu.
Až po založení uhorského stredovekého kráľovstva sv. Štefanom a po oslabení poľskej moci (po roku 1025), sa mohol začať postup faktickej okupácie týchto krajov mladým uhorským štátom. Vzdialenejšie kraje, ako napr. Liptov, sa do skutočnej "držby" uhorských kráľov dostávajú až v 12. storočí.
Slovanské mená apelatívneho pôvodu, ako napríklad Teplá, Bobrovník, Sielnica, Trnovec, Vrbica, Okoličné a aj Sliač, prevzaté zväčša z topografických a prírodných daností sídliska, sa všeobecne pokladajú za najstaršiu vrstvu mien osád a obyčajne charakterizujú prvé a najstaršie sídliská daného kraja.
Sliače na začiatku druhej polovice 13. storočia, podľa tvrdení donačných listín premonštátov v Turci, mali dve osady. Bezpečne najskôr bol Nižný Sliač, ktorý pokladáme za "matku" obec, a to pre tento hlavný a rozhodujúci dôvod:
rozsah "starého" Liptova, daný rozlohou "terass", v podstate zahŕňa v sebe nižšie položené a viacmenej rovinaté časti liptovskej kotliny. Podľa tohto kritéria prvým nížinným sídliskom v Sliačanskej kotline bol zaiste Nižný Sliač.
Výsadná listina posledného premonštátskeho turčianskeho prepošta Uriela Majthényho, vydaná v roku 1516 uvádza iba dve osady volané Sliač. Tri Sliače, ako už tri osady sa prvýkrát spomínajú až v listine ostrihomského arcibiskupa Pavla Vardu, vydanej v roku 1523. Podľa toho v rokoch 1516 - 1523 vznikla tretia osada - Vyšný Sliač. Táto tretia osada vznikla na základe valaského práva.
Možno teda urobiť pevný záver o poradí vzniku jednotlivých slovanských Sliačov. Materskou a najstaršou osadou je Nižný. Dcérou - osadou, vzniknutou vnútornou kolonizáciou, ešte pred faktickou okupáciou Sliačov uhorským štátom v prvej polovici 12. storočia, je Stredný Sliač. Najmladším Sliačom, založeným na valaskom práve v prvej polovici 16. storočia, je Vyšný Sliač.

III. OBSADENIE LIPTOVA A JEHO PRIČLENENIE K UHORSKÉMU ŠTÁTU

Uhorská kráľovská moc okupovala Liptov v 12. storočí, a to asi v jeho druhej polovici. Približne v tom čase sa začína aj jeho verejnoprávne a administratívne absorbovanie Uhorskom. Dovtedy podliehal uhorskej zvrchovanosti viac - menej nominálne.
Uhorská okupácia sa uskutočnila zaiste pokojne, bez väčších zrážok, hoci z vnútorných aj vonkajších príčin vyžadovala vojensko-mocenské zaisťovanie pochodu. Preto prebiehala skôr etapovite ako naraz. No nemožno vylučovať ani menší odpor starého obyvateľstva Liptova, ako sa to stalo v prípade Sliačov.
Keďže bol Liptov dôležitým pohraničným krajom, konfíniom proti Poľsku, bolo ho treba náležite zabezpečiť spoľahlivými strážcami.
Sliače, s prihliadnutím na smer cesty, ktorou sa uberalo okupačné vojsko, spadali do prvej okupačnej etapy. Na podporu tohto tvrdenia je tu vecný dôkaz. Je to existencia Hrádku a tzv. Strážnikov v chotári obce. Hrádok aj Strážniky sú v tej istej línii, smerom od západu na východ.
Historický význam Sliačov v 13. - 15. storočí treba zaradiť do súvislosti práve s nemeckou kolonizáciou Liptova a s jej neskoršími osudmi. Stáli v ohnisku medzi nemeckými kolonistami Ľupče a Ružomberka. Práve cez Sliače v 13. - 14. storočí viedla zvolenská cesta, ktorá spájala liptovských kolonistov s pohronskými. Z faktu, že Sliače sa prirodzenou populáciou vnútorne kolonizovali ešte pred uhorským obsadením, že aj po tatárskom vpáde ďalej existovali dve osady Sliačov, možno predpokladať, že Sliače mali pomerne veľa obyvateľov.
V liptovskej provincii, časti novej zvolenskej veľžupy, sa až po jej úplnej absorbcii s uhorským štátom, teda až po tatárskom vpáde, naplno rozbehla aj donačná akcia. Jej cieľom bolo unifikovať novoobsadené kraje, a to najprv len hospodársky, až potom politicky. Donačná akcia v Liptove mala zo začiatku iba hospodársky význam a určenie. Liptov, aj keď patril k Zvolenu, od počiatku vystupoval ako prírodno-hospodárska jednotka (praedium, provincia). Od začiatku tu boli aj náznaky jeho neskoršieho administratívno - politického osamostatnenia. Tento predpoklad sa už výraznejšie črtal pri zriadení Starhradu (pred rokom 1262) a pri ustanovení osobitného comesa curialis pre liptov.
Až keď sa postupom vývoja šľachtickej samosprávy utvoril úrad vicišpána, zemianstvo malo vplyv na jeho voľbu. Prvý vicišpán je pre Liptov doložený v roku 1345.

Všetky horeuvedené fakty a informácie sú z knihy Jozefa Kútnika Šmálova, ...myšlienky zostávajú, v ktorej sú uvedené podrobnejšie informácie a súvislosti o histórii osídlenia Liptova, Sliačov a detailný historicko - architektonický rozbor včasnogotického kostola sv. Šimona a Júdu v Liptovských Sliačoch.